Ostrie lásky

Btw, uverejnené v zbierke Jašíkove Kysuce, str. 59.
Zdar pri dlhom čítaní.
__________________________________

Tá nekonečná tma ma pozoruje. Noc čo noc sa vrúti do mojej izby, ktorá je až priveľmi nebezpečná na bežný odpočinok. Krúti sa, kričí na mňa. Jej hlas znie síce iba ako šepot, ale ja ho veľmi zreteľne počujem. V tom okamihu sa mi vynárajú všetky nočné mory, ktoré môže decko mať. Síce už nie som decko, ale mám ich oveľa viac ako polovica mojich rovesníkov. Sú intenzívnejšie a pri pomyslení na ne ma chytajú nesmierne úzkosti. V hlave mi bubnuje moje vlastné srdce, zo svojich prstov cítim zvyšky nikotínu ale dych nepočujem. Dýcham až priveľmi plytko. Aby som niekoho nezobudil, aby som ostal čo najviac nenápadný.

   Každé prevalenie na bok moc šuchoce – nie len, že perina je páperová, ale aj posteľ podo mnou trochu zastoná. Pre mňa je to výstrel z dela, rana do uší, ktorá by sa niesla celým domom ešte niekoľko minút. Radšej ležím strnulo na chrbte a pozerám do tmavého stropu. Premýšľam, čo mi opäť prinesie. Možno podvedome čakám, že sa otvorí a ku mne sa znesie anjel. Nemyslím si, že by to bolo nereálne. Ale nebol by to čistý anjel. Bol by padlý. Trebárs Lucifer. Neviem, prečo by si robil zálusk práve na mňa, ale ani to mi nebráni veriť, že jedného dňa sa dostaví. Možno ho pozvem na čaj. Pije Lucifer čaj?

   Takto ležím niekoľko hodín. Pocítim, že ma čosi ťahá za nohy. Som totálne paralyzovaný, nemôžem sa hýbať, nemôžem kričať. Jediný pohyb, ktorý moje telo dokáže vyprodukovať, je otáčanie a dvíhanie hlavy. Pozriem sa teda na moje nohy. Isteže, stojí tam. Ale nie je to Lucifer, ktorého by som rád privítal. Je to akýsi nepekný démon s očami, ktoré pohlcujú aj tú najtemnejšiu tmu mojej izby. Stojí nehybne a snaží sa ma svojim pohľadom zhltnúť. Čím sa živí? Mojím strachom? Chcel by som sa rozhýbať, no môj stav mi to vôbec nedovoľuje. Vidím, ako sa ku mne démon približuje. Pomaly. Dýcha? Je to dych, čo z neho počuť? Alebo nejaké nenásytné chrčanie? Už keď je takmer pri mojej hrudi (a ja mám pocit, že som sa od strachu úplne pomočil), strhnem sa. Izba je prázdna. Cítim sa dezorientovane a veľmi hlúpo. Lúštim čísla na hodinách, ale aj tak zisťujem, že som absolútne stratil pojem o čase. Jedno viem však isto: nespal som.

Bola to ďalšia z tých sprostých halucinácií.

   Ráno si iba preklopím vyvrátené bielka späť a tvárim sa, že som sa perfektne vyspal. Roztrasene sa vyplazím z prepotenej postele. Moje suché hrdlo prijme dvojdňovú vodu v pohári na stole a mám chuť kašľať. Keď prejdem klasickou, rannou, odhlieňovacou procedúrou, vystrčím sa na balkón a zapálim si cigaretu. Takýto svieži môžem pokračovať vo všedných dňoch, ktoré sa ťahajú za sebou ako vypustené šedivé vlasy v nekonečnej rieke.

   Je to asi vtipné začať in medias res. Ide o to, že vôbec netuším, kde mám nájsť správne slová. Je vám zaľahko sedieť naproti mne a počúvať. Ale... neprerušujte ma. Ja začnem aj sám.

  

   Svet sa dosť zmenil odkedy som oslávil svoje dvanáste narodeniny. Sfúkol som lacné sviečky z Lidlu a vdychoval som dym, ktorý po sebe zanechali. Miloval som tú vôňu dymu. Taktiež som ich aj naspäť zapálil, pretože som miloval aj vôňu síry. Rodičia ma hrešili, pretože sa zbytočne topila čokoláda na torte a oni boli lační, chceli ju zjesť. Ja som na tortu nemal nikdy chuť. Zjedol som jeden kúsok z akejsi vrodenej slušnosti a tváril som sa, že by som ju pokojne mohol skonzumovať sám. Na druhý deň od slávnostnej ceremónie som sa vyšuchtal von (lebo bola sobota) a len tak som sa prechádzal. V dvanástich rokoch sa človek začína dostávať do puberty. Je to obdobie, ktorého sa každý dospelý bojí a ktoré si praje každé decko. Ja som na tom nevidel nič hrozné. Okrem pár akné na mojej tvári som nemal s ničím a s nikým problém. Či ho už mali druhí, to nebola moja starosť (bola, ale snažím sa z toho elegantne vykorčuľovať, chápete).

   Niekedy v tom veku začínajú nedozretí chlapci pozorovať nedozreté hrudníky spolužiačok, porovnávajú, „ktorá má väčšie“, tipujú, ktorá má menštruáciu a podobne. V tom veku je úplne obyčajné, že sa začínate zaujímať o opačné (u niektorých o rovnaké) pohlavie. Chalani si medzi sebou vymieňajú ukradnuté porno časopisy a s obľubou ich predáva boss triedy – zvyčajne to býva najsprostejší chalan, ktorý je dosť drzý na to, aby ho dievčatá milovali a ostatní obdivovali. Poeticky by sa to dalo prirovnať k jarnému prebúdzaniu, možno aj na úrovni dramatickej hry Franka Wedekinda. Snažíte sa zistiť, ako to všetko funguje. Vo vyspelejších rodinách sa s vami rodičia dosť skoro porozprávali o vašom dospievaní, v tých ortodoxne kresťanských či inakšie narušených alebo zabrzdených rodinách sa s vami o takýchto témach nebudú baviť, pretože budete kľačať dvadsať hodín v kúte na hrachu. Vymieňate si svoje skúsenosti a názory na ostatné dievčatá, začínate v najvyššej tajnosti masturbovať a chválite sa, koľko orgazmov ste dosiahli za jeden večer. Samozrejme, ani jeden, ale to nikto nemusí vedieť. Tí odvážnejší si porovnávajú svoje penisy, pretože si v tom veku naivne myslia, že čím väčší, tým lepší. Presne v tomto veku začínajú prichádzať prvé, ozajstné pusy (nie tie detské na úrovni materskej škôlky), začínajú prichádzať prvé lásky, na ktoré po dvoch týždňoch s hanbou zabudnete. Tak to proste chodí.

   Videl som to, všetko som to videl a vnímal. Miestami som tomu nerozumel. Ľudia v mojom okolí začali robiť prapodivné veci iba pre to, že boli zajatí vlastnými hormónmi. Možno si teraz o mne pomyslíte neskutočne odpudivé veci, ale v tom veku mi žiadne dievča nedalo pusu, nechytilo ma za ruku ani mi nepovedalo, aby som ju išiel odprevadiť. Ja som zas nemal potrebu ani jednej doniesť kvetiny či polichotiť jej stále rovnakému účesu a otrasným šatám. Vyzerám teraz ako sám ortodoxný retard a je mi to jedno. Úprimne si však myslím, že odo mňa bolo veľa škaredších chalanov. Ja som vlastne introvert. Stále platí, že introvertstvo sa rovná čudáctvo a s čudákmi (ktorí mimochodom neučinia prvý krok k získaniu „lásky“) nechce mať nikto nič spoločné. Ale zachádzam do zbytočných detailov.

   Prišlo mi to všetko trošku strelené, sám som však chcel vedieť, aké to je byť zamilovaný. Ale to hlavné, po čom som najviac túžil, bolo: byť milovaný. A to som ja nikdy nebol.

   Prečo som nebol milovaný? Nemám súrodenca, s ktorým by som sa mohol mlátiť a hovoriť si tajné želania. Nemám kamaráta, s ktorým by som hrával futbal a hovoril by som mu svoje šialené príhody. Moja matka je precízne chladná osoba, ktorá ma na tomto svete nikdy nechcela. Môj otec je zas najambivalentnejší človek, akého som kedy videl. Občas si myslím, že trpí multipersonálnou poruchou osobnosti, pretože je nemysliteľné, aby jeho správanie bolo... také rôznorodé. Možno je to polohou planét, ktorou sa riadi jeho podvedomie. Každopádne to už ani nechcem vedieť. Otec bol skrátka veľmi komplikovaná povaha. Na jednej strane mi dal všetko, čo mohol (možno aj navyše), na strane druhej by ma bol schopný v zlomku sekundy zabiť. Od toho sa odvíjala aj jeho osobnosť. Flegmatickosť s jemnou prímesou chladu sa striedala s cholerickou veselosťou. Je to ťažké popísať. Museli by ste s ním žiť.

   Keď som bol na polceste k zdravým trinástim rokom, zistil som, že láska neexistuje. Mal som pocit, že by tento pojem mali lekári zaradiť do diagnóz s označením F a nejaké číslo za tým. Prišiel som na to, že láska je bolestivá a vôbec nemá podobu zamilovaných párov v romantických filmoch (dobre, jedna vec je, že som im nikdy neveril, ale tá druhá, že sa mi zrútili všetky moje romantické ideály, ktoré som kedy mal). Teraz tu nehovorím o bolesti úderom kladiva po hlave. Hovorím o niečom väčšom, o niečom, čo sa nedá ani predstaviť. Hovorím o démonoch bolesti.

Keď som bol na polceste k zdravým trinástim rokom, všetko som pochopil.

***

   Jeho svetlomodré oči boli priveľmi chladné na to, aby som z nich mohol čosi vyčítať. Pri každom pohľade ma zamrazilo, zároveň som však z neho cítil obrovské plamene. Keď sa na mňa uprene zadíval, musel som skôr či neskôr sklopiť zrak. Bál som sa totižto, že pri dlhšom pohľade do jeho očí sa samovznietim. Respektíve, on ma pyrokineticky podpáli, pričom ma zvnútra bude požierať ľad. Ako som spomínal, je to zložité na vysvetľovanie. Otec bol najprísnejším elementom v mojom živote. Bolo iba málo vecí, ktoré mi dovolil. V podstate mu to vôbec nezazlievam, mal som všetko, čo som potreboval. Iba sa mu nepáčili tie kadejaké blbosti, po ktorých decko začne skôr či neskôr túžiť. Počínajúc hračkami rôznych druhov, ktoré už nemáte kam vtesnať, končiac pri drahých autách, ktoré ihneď roztrepete. Denno-denne ma vyhadzoval z domu so slovami „nevracaj sa do tmy! Nebudeš stále sedieť na riti, treba ti trochu čerstvého vzduchu“ a vždy mi strčil do dlane nejaké drobné na zmrzlinu. Keď som sa vrátil – ako povedal – do tmy, čakal na mňa zvyčajne na verande domu a fajčil cigaretu. Vždy mi pokynul, aby som si k nemu sadol. Automaticky cigaretu zahasil, či bola čerstvo zapálená, alebo už ťahal takmer filter, len čo som k nemu prišiel, zahasil ju. Nechcel mi fúkať ten odporný dym do tváre. Potom ma vyzval, nech mu porozprávam, čo sa mi dnes všetko prihodilo a kde som bol. Tieto debaty som mal rád. Vždy pripojil vtipnú historku zo svojho detstva. Občas sme takto sedeli dlho do noci a iba sme sa rozprávali. Skôr, on rozprával. Ja som počúval, myslím si, že som dobrý poslucháč. Môj otec bol zas rodený rečník.

   Stále som však mal pocit, že iba pri mne sa správa tak rozpoltene. Niekedy sa mi pošťastilo stretnúť ho v meste s kamarátmi na ceste do krčmy. Brával ma vtedy so sebou, keď som teda chcel. A ja som chcel, pretože sa mi okrem dobrého džúsu ušla aj nejaká sladkosť a spoločnosť dospelých ľudí, ktorí sa na pive rozprávajú o sprostostiach, perverzne vtipkujú a presne vedia, kedy majú odísť. Vtedy býval úplne iný. Vtedy sa mu zvykla pomiešať povaha, že z jedného pólu prešlo čosi do druhého a vytvorilo pozoruhodný mix úplne inej osoby. Nerozumel som tomu, prečo nemôže byť taký aj doma? Prečo ma najskôr musí zdrať z kože za každú hlúposť a potom sa so mnou rozprávať o úplne bežných veciach? Samozrejme som sa ho to nikdy nepýtal, preto mi ani neodpovedal. Ja som však na to prišiel sám.

   Chabé nervy a výbuchy hnevu som zdedil presne po ňom. Bývalo takmer na dennom poriadku, že sme sa kvôli maličkosti pohádali. Vrieskali sme po sebe, až pokým mi netresol. Vtedy som zvyčajne prestal a urazene som vybehol po schodoch do izby. Tam som si sadol na posteľ, oprel sa o stenu a rozdýchaval som prichádzajúce nervové zrútenie. Otec zas urazene vybehol na verandu a zapálil si. Nesedel pri tom. Keď bol nervózny, prechádzal sa.

   V lete matka odišla na služobnú cestu a otec si zobral dovolenku. Keďže boli letné prázdniny, zakopávali sme o seba v celom dome. Nevyhli sme sa menším hádkam. Nebývalo to tak drastické, ako to možno teraz popisujem. Až na jednu... zúrivú výmenu názorov.

   Nespomeniem si, prečo sme sa tak dohrýzli. V otázkach minulosti mám dosť zastretú pamäť. Pamätám si, že prišiel ku mne do izby. Najskôr ho vytočil neporiadok, aký som si tam zvykol precízne udržiavať. Potom sme sa prekričali k druhej téme, možno to bolo ohľadom školy, možno som mu vykričal, že sa ku mne správa niekedy ako kretén. Keď to znova rozprávam, vybavujú sa mi jeho oči. Ešte nikdy predtým som nevidel nič podobné. Zdalo sa mi, že od hnevu až takmer zbeleli. Zreničky v nich sa rozšírili a prekryli už tak dosť bledé oči. Teraz zas pôsobili priveľmi čierno, čo sa mi k môjmu otcovi vôbec nehodilo. Vypliešťal ich na mňa, takmer mu vypadli z tváre. Pohľad mal napoly šialený a napoly vražedný. Ak ste si mysleli, že je to to isté, mýlite sa. Pristupoval ku mne pomaly, takmer ako najhorší prízrak v horore. Ruky mal zaťaté v päsť, zhlboka dýchal. Toto dychové cvičenie mu však nijak nepomohlo a mne tiež nie. Keď prišiel až ku mne, zastal a hlavu mierne naklonil na bok. Opýtal sa ma iba „Čo?“, a ja som vedel, že ak odpoviem, strelí mi s pravou rukou, ak neodpoviem, strelí mi s ľavou rukou. Bolo úplne jedno, ako zareagujem. Po chvíli mlčania mi naozaj vylepil, teraz však neviem, ktorou rukou. Obe mal rovnako silné. Zletel som k zemi. Ihneď som sa však pozbieral a nestihol som si ani uvedomiť, kto vlastne som a kde sa nachádzam, facku som mu vrátil. Spravil som osudovú chybu.

   Prekvapene zodvihol obočie. Hnev z jeho očí rázom zmizol. Teraz mal pohľad kompletne šialený, ale takým zvláštnym spôsobom. Taký pohľad som nevidel ani v psychiatrickej liečebni, kde boli prípady X – Y s výrazmi chovancov ústavov (kde si napríklad vylupujú oči lyžicou a papajú ich na raňajky). Zrenice sa mu úplne zúžili, ale jeho oči ostávali stále až priveľmi čierne a sklené. Potom sa usmial a ja si pamätám, že som sa nikdy tak nebál. S úsmevom z neho vyšiel šepot: „Tak toto chceš?“

   Vlepil mi ešte jednu facku. Hlava sa mi zatočila. Chrbtom som narazil do steny. Priskočil ku mne. Chytil ma za zápästia. Bolelo to. Mal veľmi pevný stisk. Možno iba na sekundu sa na mňa opäť šialene pozrel. Potom som zacítil ďalšiu ranu. Tá bola snáď ešte silnejšia, ako predchádzajúce. Padal som k zemi. Ani som sa jej nedotkol, zdrapil ma zozadu za košeľu a hodil do postele. Ešte v tej istej sekunde skočil za mnou. Opäť mi chytil ruky. Nestihol som sa ani pretočiť na chrbát, aby som sa mohol brániť. Kričať by mi nepomohlo. Podvedome som vedel, že keby zakričím, asi by ma udusil vankúšom. Jednou rukou ma chytil za krk, zatiaľ čo druhou mi sťahoval nohavice. Keď vám poviem, že som nebol nijak prekvapený, lebo som to akosi tušil už pri jeho šialenom pohľade, asi mi neuveríte. Skôr som bol vyľakaný a šokovaný. Úplne som stratil pojem o čase. Všetko sa zastavovalo a zas zrýchľovalo. V hlave mi bubnovalo iba moje srdce a dlane sa mi potili. Izba sa rozplývala pred mojimi očami. V jednu sekundu som si myslel, že levitujem nad zemou, v druhú som zaznamenával posteľ pod sebou až priveľmi tvrdú. Cítil som otcovu vôňu, vždy krásne voňal. Vznášala sa nado mnou, lietala okolo mňa a vošla do mňa presne v tej istej sekunde, v akej do mňa vnikol aj otcov penis.

   Pocítil som odpornú a ostrú bolesť, ktorú asi len tak v živote nezažijete. Pripomínalo mi to vystrelený šíp namierený presne do istých miest môjho tela. Z hrdla sa mi dral výkrik, ale nevládal som túto akciu dokončiť. Vyhŕkli mi slzy. V rukách som zvieral rám postele a premýšľal som, čo som pokurvil. Neprišiel som z mojej strany na nič podstatné. Jediné, čo mi vtedy došlo, bolo, že môj otec je prekliaty sadista.

   Keď to všetko skončilo, ostal som ležať na posteli. Úplne nehybne. Bál som sa, že hocijaký pohyb by ma bolel. Najviac som sa bál ale toho, že sa na mňa pozrie otec a povie si: „Prečo nie znova“. On však na mňa pozrel a ostal stáť. Počul som, ako ťažko dýcha. Keď som učinil krok k tomu, aby som otočil hlavu a svoj pohľad nasmeroval na jeho osobu, prišlo mi podivne zle.

   Chladné modré oči ma ostražito sledovali. Neboli už vôbec šialené ani sklené. Leskli sa, pretože boli plné sĺz. Taký výraz na jeho tvári som u neho ešte nevidel. Vyzeral, ako keby sa díval na mŕtvolu svojej ženy, ktorú v amoku sám zavraždil. Strach, zúfalstvo. Ale prevládajúca emócia, ktorú som z neho vyčítal (a to prisahám, že z jeho očí či tváre sa čítať nikdy nedalo), bola previnenie. Chvíľu tam ešte stál. Potom pomaly pokrútil hlavou a rozbehol sa von. Keby mal dvadsať kartónov cigariet, vyfajčí všetkých dvadsať. Skúril jednu škatuľku, a pritom sa nervózne prechádzal. Sledoval som ho, keď som uznal za vhodné, že sa môžem doplaziť k oknu. Stále mi však unikali nejaké súvislosti.

   Na druhý deň som potichu zišiel dole do kuchyne. Celú noc som nespal. Pozeral som do stropu (pije Lucifer čaj?) a snažil som sa počítať zrnká prachu. V podstate aj prachu v izbe bolo málo. Požierali ma nekonečné vlny úzkostí a s každým šuchotom alebo tieňom som videl blížiace sa nebezpečenstvo. Sadol som si za stôl, na ktorom bol už položený čaj. Otec mi vždy ráno robieval čaj. V tento deň som ho ale čakal najmenej. Cez okno som videl, že sedí von a pozerá neurčitým smerom. Cítil som sa naozaj divne. Na jednu stranu si moja myseľ nechcela pripustiť, čo sa stalo, na strane druhej som to sám veľmi dobre cítil a všetko som si až priveľmi dobre pamätal. Keď ma otec uvidel, vošiel do kuchyne. Oprel sa o zárubňu a sledoval ma. Stále mal čudný výraz v tvári, avšak ďaleko zvyčajnejší, ako včera. „Poď sem,“ prikázal mi. Ja som poslúchol. Prišiel som k nemu. Chvíľu sme si obaja hľadeli do očí. Teraz to bol prvý on, kto ich sklopil. Potom spravil ešte jeden krok smerom ku mne a silno ma objal. Spomínam si, že sa chvel. Nevedel som však prečo. Opäť si cez noc nasadil svoju masku, pod ktorú nikto nevidí, takže som jeho emócie už nemohol odhadnúť. Objímal ma pomerne dlho. Moje ruky však iba nehybne viseli. Pravdupovediac, nevládal som ich zodvihnúť. Možno by som sa ho sám od seba ani nechytil, ale jeho objatie mi nijak neprekážalo. Šialené, poviete si. Vtedy mnou prechádzalo toľko rôznych pocitov a nálad, že som sám nevedel, čo sa deje a prečo tak reagujem. Ako keby vo mne vybuchla bomba a aktivovala mi všetky časti mozgu a nervových zakončení. V hlave sa mi odohrávali scenáre o tom, ako schytím nôž a zabodnem mu ho do krku. Potom som si však povedal, že by som takú vec nebol schopný nikdy v živote urobiť. Chcel som ho taktiež objať, ale bál som sa, že z objatia sa stane škrtenie. Chcel som ho pohladiť, ale jemný dotyk by sa zmenil na úder. Tak som radšej iba stál a prial som si, aby sa mi zastavilo srdce.

***

   Zopakovalo sa to ešte niekoľko krát. Viac, či menej... to naozaj netuším. Prestal som to počítať. Nehovorím, že je to tak intenzívne ako prvýkrát. Stále to však bolí. Ani nie fyzicky, skôr duševne. Občas mám pocit, že nás to bolí oboch rovnako. Nerozumiem teda, prečo to stále robí. Sám vždy býva nešťastný. Od malička tomu človeku nerozumiem. Rozumie vôbec sám sebe? Čo to má vlastne všetko znamenať? Že by bol toto prejav jeho lásky? Lásky, ktorú mi nikdy nevedel naservírovať inač, než bitkou alebo chladným pohľadom? Lásku, ktorú on sám snáď nikdy nespoznal? Lásku, v ktorú som prestal veriť skôr, ako by sa na mladého človeka patrilo?

   Som ako v bezodnej mise plnej lávy a neviem vyplávať von. Páli ma a jediné, čo mi ostáva, je nádej, že do nej niekto vdýchne ľad. Iba nie moc prudko, mohol by som v nej zmrznúť. Niekedy sa smejem sám nad sebou, prečo som si nemohol so sebou zobrať nafukovačku. Bol by to celkom pekný výlet na vyhrievanom jazere. Nafukovačku mi však nikto nechcel ponúknuť. Mám na nohách iba závažie a ťahá ma stále dolu. Vedľa mňa pláva môj otec, ktorý má od závažia kľúč. Nechce mi ho dať. Občas by som si bol pomyslel, že bude stáť skôr na okraji a nebude sa so mnou čvachtať v láve. Ale nie je to tak. Uvedomil som si to pred pár rokmi. Topí sa v takých istých sračkách ako ja. Ibaže on z nich môže elegantne vyplávať, zatiaľ čo ja sa nimi zadusím.

   Ľuďom pripomínam blázna. Ktovie, či si to o mne už aj nešuškajú, ak už o tom verejne nediskutujú. Bojím sa ostávať doma, a pritom sa bojím chodiť von. Nikomu neverím a vlastne ani s nikým nekomunikujem. Pri nútenom rozhovore sa dívam do zeme. Prenasledujú ma prízraky, démoni z tých najtemnejších dimenzií astrálnych svetov. Noc čo noc sa klepem v úzkosti a nechcem si predstaviť, ako asi bude vyzerať nasledujúci deň. Najlepšie sa mi spí práve cez deň, kedy mi to nie je umožnené. Možno aj preto chodím stále roztrepaný a pripomínam skôr spúšťača zombie apokalypsy. Keď sa ma náhodou niekto omylom chytí, zaleje ma studený pot a hystericky sa snažím ujsť preč. Nemám rád dotyky, najradšej by som sa stiahol niekam na samotu. A keď vidím tie páry zaľúbených, ako si hrkútajú do ušiek sladké melódie lásky a obdarúvajú sa holubími bozkami, chcem sa zabiť. Nie zo závisti, ani z nenávisti. Nerozumiem im, nedokážem pochopiť, prečo to robia, nedokážem sa vžiť do ich kože. Nikdy som nebol zaľúbený a nikdy nebudem. Pud neustáleho dotýkania sa ma akosi netýka, nie to ešte sexuálny pud, ktorý je pre mňa nepredstaviteľný a nemysliteľný. Asi už navždy ostanem prekliatym skeptikom, ktorý nepochopí jednoduché ľudské emócie.

   Hovorí sa, že najväčšiu lásku prežijete s tým, s ktorým prídete prvý krát o panenstvo. Ostane vo vašej hlave a stále to bude vaša (i keď možno iba platonická) láska. V mojom prípade je to trošku divné... Je pravda, že som naozaj zaľúbený do svojho otca? Do osoby, ktorú nenávidím avšak aj milujem?

   Nie, nechcem žiadnu lásku. Pre niekoho je to najkrajší cit na svete, pre mňa je to nepredstaviteľná bolesť vo všetkých rovinách ľudského vnímania. Hlavne pri sadistických prejavoch lásky môjho otca, ktoré sú bolestivejšie ako ten pomyslený šíp.